Umením k slobode

Deň po manželkinom pohrebe sa Sigurd utiahol do lesov.

Tvárou k hviezdam premýšľal o svojej strate a o dieťati, ktoré Kolbrún stačila poviť. Neusmrtilo ju. Jej život si vzal had. Vystriehol jej pätu skrytý lístím na prechádzke záhradou. V zmätku, ktorý nastal, keď v mdlobách klesla na zem, sa zmiji podarilo odplaziť. Preniesli ju do postele vedľa synovej kolísky. Jeho rev doznel s matkinými stonmi. Potom prepukol nanovo.

Zo zmätených rečí slúžok sa Sigurd dozvedel o jej krátkom úpornom boji. Prebdel pri nej väčšinu noci načisto neschopný pochopiť, že jej viac niet.

Svitol nový deň, deň pohrebu. Priatelia, statkári z blízkeho okolia, prišli Sigurdovi vyjadriť sústrasť. Základnú požiadavku rodu ponechali nevyslovenú. Jednako ju v ich mlčaní vycítil. Bol prvým v rodovej línii. Na nečinnosť nemal právo.

Úsvit ho zastihol v sedle. Tesťa jeho príchod zaskočil. Na statku totiž doznievali prípravy na lov. Vyzval teda Sigurda, aby sa k nim pripojil. Súhlasil.

Vyznamenal sa, keď pod jeho zásahom padol prenasledovaný jeleň. Sluhovia naložili zviera na vlačuhy.

„Darujem ti ho,“ povedal Sigurd tesťovi.

„Je to krásny úlovok. Ďakujem. Prosím, prijmi pozvanie do môjho domu.“

„Rád.“

Tesť usadil Sigurda v rozľahlej sieni. Obslúžilo ich Kolbrúnino dvojča Freya. Sigurda jej prítomnosť v otcovskom dome prekvapila. Na príčinu sa však nespýtal.

„Pol roka sa jej v manželstve nepodarilo oťarchavieť,“ vysvetlil tesť, keď sa Freya vzdialila.

„Možno je chyba v Olavovi,“ odvetil Sigurd.

„Asi. Prečo by inak prijímal kríž?“

Sigurdovo obočie prezradilo údiv. „Od neho som to teda nečakal.“

„A čo ty? Netúžiš po troche zbožného vraždenia?“

„Dvakrát som prekročil Pyreneje. Za otcovho života. Teraz musím zabezpečiť dynastiu.“

„Môjmu vnukovi sa nedarí?“

„Jeden nestačí.“

„Chápem.“

„Ďakujem ti za pohostenie. Dvere do môjho domu máš vždy otvorené.“

„Budem na to pamätať.“

Netrvalo ani mesiac, keď Freya zistila, že v nej klíči život. Kolbrúnino kreslo zostávalo prázdne.

…

Letmým kývnutím hlavy dal Olav najavo, že počúval. Z mešca vytiahol zlatku.

„Za tvoju vernosť,“ povedal.

Aj tej noci Freyu vydurilo z lôžka klopkanie na podobločnicu. Pohľad, ktorý sa jej vpálil do tela, však nepatril Sigurdovi, ale manželovi, ktorý ju zapudil. Vošiel dnu.

„Donieslo sa mi, že Tórdarson privykol tvojej posteli.“

„Zo svojej si ma vyhnal. Teraz som slobodná žena.“

„Si kurva,“ odsekol a zaľahol.

S rastúcimi obavami Freya pozorovala úsmev muža, ktorého domu bývala paňou. Krátko po ňom zaklopal na podobločnicu ten druhý.

Otvor mu, pokynul Olav Freyi.

Výraz, s ktorým sa Sigurd stretol, hovoril za všetko. Odstúpil od okna. S pružnosťou mačky sa Freya odrazila od zeme. Olav ju strhol späť.

„Daj jej pokoj!“ skríkol Sigurd.

„Nekrič, Tórdarson. Čo čakáš? Že jej zotnem hlavu? Veď je to moja žena.“

„Čo teda chceš?“

„Vlez dovnútra. Tu si pohovoríme.“

Sigurd sa oprel o múr. „Aj stadeto dobre počuť.“

„Odo mňa sa úskoku báť nemusíš. Som čestný muž. A čestná je aj moja podmienka.“

„Vrav!“

„Dieťa, ktoré nosí pod srdcom…“

„Dieťa?“ opáčil Sigurd.

„Žiadne nie je!“ sykla Freya.

„Neklam! To dieťa donosíš pod mojou strechou.“

„A čo potom?“

„Potom pôjdem za Turkami.“

Sigurd uznanlivo kývol hlavou. „S tým súhlasím.“

„Dobre,“ poznamenal Olav. „Predsa sa nevybijeme medzi sebou. Normandia musí zostať nórska.“

…

Kôň znepokojene zafŕkal. Olav zdvihol hlavu. Na chodníku, ktorým sa uberal, mesačný svit zalieval osamelú postavu. Olav spoznal Sigurda.

„Prišiel som zrušiť našu dohodu,“ povedal a vytiahol meč.