Odkedy posledný maurský princ v slzách opustil Al-Andalus a najkatolíckejší kráľovský pár, Izabela Kastílska a Ferdinand Aragónsky, oprel svoje tróny o útrpné právo inkvizície, prestalo byť Španielsko zemou, kde by bolo možné žiť bez strachu. Relatívne svetlým obdobím v jeho dejinách by sa mohla zdať vláda Napoleonovho brata Jozefa. Okolnosti, za ktorých bola nastolená, uvoľnená disciplína v radoch francúzskej republikánskej armády, však vypovedajú o opaku. Dlhá a strastiplná bola cesta španielskeho národa k sebauvedomeniu. Maliar Francisco Goya časť tejto cesty zachytil. Na medirytinách z jeho dielne je založený film Goyove prízraky, kde v hlavných úlohách zažiarili Natalie Portman, Javier Bardem a Stellan Skarsgård.
Maranos, svine. Tak nazývali Španieli Židov, ktorí sa na výzvu konvertovať alebo opustiť zem vytrhli z koreňov. Maranos, nie conversos. Táto prostá nadávka vysvetľuje, čo zvráteným fanatikom a bezcitným vypočítavcom umožnilo po stáročia držať masy v šachu. Hľadali judaistov, mariacich španielske ľudové úsilie zapáčiť sa Bohu. Obvinenie z praktikovania židovských náboženských predpisov, takzvanej halachy, viedlo do plameňov. Prípadne k sexuálnemu otroctvu. Ním nevinné ženy pykali za patent Gregora VII.
Celibát.