Ospravedlňte, prosím, môj zostup do filmografickej histórie. Nedá mi totiž nevysloviť sa o filme, ktorý ma roky motivuje k čestnému konaniu ‒ Husárovi na streche (1995).
Ocitáme sa vo Francúzsku 19. storočia v prostredí italských, o revolúciu usilujúcich exulantov, prenasledovaných mäsiarmi z rakúskej tajnej polície. Nízkym vekom a hodnosťou plukovníka medzi nimi vyniká Angelo Pardi (v podaní Oliviera Martineza), muž predchnutý túžbou oslobodiť vlasť spod rakúskeho jarma. Zrada vo vlastných radoch mu umožní preukázať vernosť národu. V snahe varovať bratov v zbrani však naráža na živel, ktorý nemožno poraziť ‒ epidémiu cholery. V chaose, ktorý davová psychóza zapríčiní, sa mu podarí uniknúť pred katmi, rakúskou vládou poverenými vyhubiť revolučné bunky. Je to, napodiv, povera o travičoch studní, ktorá takmer zmarí jeho úsilie. O vlások uniknúc zabitiu rozbesneným davom nájde útočisko na strechách, odkiaľ sa v noci vláme do náhodne vybratého domu, v ktorom neznáma mladá žena (Juliette Binoche) očakáva príchod svojho manžela.
Niet vo filme chyby, na ktorú by som ako amatér bol schopný poukázať. Domnievam sa, že presvedčivosť hereckých výkonov v spojení s úspornosťou scén dláždi pohodlnú prístupovú cestu morálnemu a psychologickému posolstvu.