Umením k slobode

Sigurd nebol žiadny trpaslík. Jednako sa v mase ľudí na alexandrijskom trhu strácal. Vycibrenou arabčinou vyzvedel od obchodníka s korením, kde kotvia severské lode. Zamieril ta vo voľnom odeve domorodcov, lebo najlepšie chránil pred horúčavou. V krajine to vrelo. Križiaci dobyli a zmasakrovali Jeruzalem. Egypt chystal odvetu. Popravde bol Sigurd rád, že padol do zajatia dávno pred jatkami. V pamäti mu navždy utkvela spomienka na hlavu spolubojovníka, ktorá mu čerstvo zoťatá spadla k nohám. Vo vyvrátených očiach nebolo ani zamak istoty vo zmŕtvychvstanie. Mnohí by povedali, že na islam konvertoval, ale on sa len prispôsobil. Možnosti boli dve.

Pretlačil sa až k moru. Zbadal svojich.

„Volám sa Sigurd Tórdarson,“ povedal.

Kupec v údive zdvihol hlavu. Z Arabovej tváre naňho hľadeli modré oči. „Halldór!“ zvolal. „Zastúp ma.“

Halldór zložil debnu a oprášil si ruky.

„Môj brat,“ vysvetlil kupec Sigurdovi. „Poď.“

Odviedol ho k mólu.

„Ja som Torgeir. Máš peniaze?“

Sigurd vytiahol mešec.

„Dobre. Chceš jesť?“

Sigurd prikývol.

Torgeir nečakal, kým ukojí hlad. „Odkiaľ ideš?“ opýtal sa.

„Z Aleppa. Kde nájdem Islanďanov?“

„Na ceste na Island.“

„Nepovedali, kedy sa chcú vrátiť?“

„Sme konkurencia,“ zazubil sa Torgeir. „Máš kde prespať?“

„Čože? Nie.“

„Tak radšej zostaň pri nás. V noci je to tu samý vrah.“

Nechýbalo veľa, aby sa Sigurd rozosmial. Radšej však zdroj svojej obživy zatajil.

Sotva zavrel oči, zbadal Ester ulíhať s cudzím chlapom. Zaťal päste. Nebol svojmu cieľu o nič bližšie ako na aleppskom trhu s otrokmi. Zabil a okradol už mnohých pútnikov, aby sa vôbec dostal sem. Čo mu to však bolo platné, keď osamote cestujú len chudáci? Bez chlapov, ochotných ísť na dlh, nemohol podniknúť nič.

Nechali ho spať do neskorého rána. Bolo príjemné len tak si voľkať s rukami za hlavou, pozorovať všetko to náhlenie za zárobkom… s plným mešcom. Zažiadalo sa mu ženy. Najedol sa a pohrúžil do davu.

V noci by svoju potrebu odbavil pri múre. Za dňa to bolo s neviestkami zložitejšie. Vyhliadol si bosú krásku s obrúčkami vyše členkov, vyzbrojenú skvostnými bokmi, ktorými vedela hýbať. Pretisol sa k nej zvedavý na tvár a chytil ju za rameno. Obrátiac sa, obnažila dokonalé zuby. Nehanebný úsmev presvedčil Sigurda, že je tou, za koho ju považoval. Pod plátenným prístreškom jej zaistil pol dňa blahobytu. Keď sa zas obliekla, zosmutnel.

„Môžem ti dať oveľa viac,“ oslovil ju.

„Za čo?“

„Hľadám židovku, ktorá sem prišla zo severu.“

Zasmiala sa.

„Jej meno je Ester bat Nátan. Je to Aškenázka. Prišla s celou obcou pred štyrmi rokmi. Brat sa volá Ezechiel.“

Zamyslela sa. „Koľko ponúkaš?“

Sigurd vytiahol zlatý peniaz. V očiach sa jej zablyslo. Vložil jej ho do dlane. „Druhý dostaneš, až ju vypátraš.“

„Kde ťa nájdem?“

„Pri Nóroch. Moje meno je Sigurd. Zapamätáš si to?“

Usmiala sa. „Pamäť mi vynecháva len pri nevýrazných mužoch.“

Sigurd ju polichotený plesol po zadku.

Rozhodnutý zavďačiť sa Nórom hodinami, ktoré by inak premárnil čakaním, zamieril k ich lodiam. Nadrel sa ako hoviadko, získal však (včítane pláce), čo si od tvrdej práce sľuboval ‒ opojnú únavu vo svaloch. Vína, ktorým ho vynukovali, si doprial len striedmo. Odvykol od neho, stratil pojem o svojej miere. Nič mu už nechýbalo, len prespať neviestkin príchod, či sa, nedajbože, oslabiť v rozhodujúcich momentoch cesty z otroctva.

„Nepočul si, Sigurd?“

Precitol z úvah.

„Čože?“

„Halldór sa pýtal, dokedy mieniš chodiť v tých handrách.“

Sigurd pozrel na svoj odev. Skutočne niesol známky života v nepohodlí. Zasmial sa. „Do zajtra.“

Torgeira odpoveď neuspokojila.

„Stačí povedať. Halldórova žena ti rada vezme miery.“

Halldór počastoval brata buchnátom.

„Možno radšej požiadam tvoju,“ odvetil Sigurd s úsmevom.

Halldór vyprskol. Torgeir ho plesol po temene. „Bezočivec,“ poznamenal zhovievavo.

„Aj tak by ma zaujímalo, čo ťa sem vlastne privádza.“

Sigurd si uvedomil, že odpovedá celému táboru. „Nechal som tu ženu. Židovku.“

Nemohol prehliadnuť údiv, ktorý vzbudili jeho slová.

„Chceme len,“ povedal Torgeir, „aby si pamätal, že právo kotviť tu niečo stojí. Nech teda zamýšľaš čokoľvek, dobre si zváž, či nás do toho namočíš.“

Sigurd prikývol. „Vyspím sa a pôjdem.“

Ešte za tmy zamieril k nocľahárni prístavných priekupníčok so slasťou. Odmietol štyri ponuky a štyrikrát toľko posmeškov prešiel mlčaním, kým dorazil k ležovisku svojej známej. Vedel už, že slovo kurvy má váhu a že pohŕdanie horenosmi z vyšších vrstiev sa môže za jagavých okolností zmeniť na ochotu poškodiť ich povesť. Neobával sa preto z jej strany zrady.

Zákazník vyšiel spod prístreška. Sigurd sa s úsmevom prizeral jeho ťažkostiam udržať smer. Vkĺzol dnu.

„Á, Si-gurd!“

„Si-gurd,“ zopakoval s jej prízvukom. „Rozkošné. Povedz to ešte raz a vezmem si ťa.“

„Vezmi si ma, ale bez formalít. Hotovosť vopred!“

„Úžerníčka!“ uškrnul sa. „Tak, čo pre mňa máš?“

„Ty ma nechceš?“

„Najprv kúpeľ.“

„Budeš si musieť priplatiť.“

„Máš ty dnes rečí!“

„Dobre, k veci. Našla som tvojich Aškenázov. Ezechiel sa vypracoval na váženého obchodníka s obilím. Sestry si ho však pamätajú ešte z čias, keď nebolo pod jeho úroveň deliť sa o nás.“

„Úchvatné. A čo Ester?“

„Vydal ju za svojho švagra, Jusufa ben Dána.“

„Kde ho nájdem?“

„Povediem ťa.“

Veril by som ti, keby si nezistila nič, prebleslo Sigurdovi mysľou. Jednako za ňou vyšiel von. V tom momente v ňom precitol pud zabijaka. Strhol ju pred seba. Čas sa skotúľal z kopca. Keď znova nadobudol prirodzené tempo, neviestka a jej dvaja kumpáni ležali na zemi bez života.

Utekal, čo mu nohy stačili. Na trhovisku zahol doľava a obrátil sa. S pokojom mačkovitých šeliem z uličky vyšli dvaja chlapi.

„Vy Egypťania ste odborníci na nerovný boj!“ zvolal.

Zamrazilo ho. K prvej dvojici pribudla druhá.

Rozbehol sa k moru a skočil.