Umením k slobode

Žrec sa bezvládne prevalil na chrbát. Pahreba chladla. Nemal síl vstať z lôžka, aby vzkriesil oheň. Nevládal zaspať. Bezmocnosť ho privádzala do zúrivosti. Začul sa zjojknúť pre chlad, ktorý mu prenikal do kostí. Vyzrel von škárou medzi brvnami. Zatúžil po hviezdach, ale žiadnu bohovia nevtesnali do úzkej štrbiny. Chradol, dotlieval. Bolelo ho celé telo. Rozkašľal sa. Horko-ťažko sa prevrátil na bok. Vedel, že umiera.

Posledná vidina mu zasiahla vnútorný zrak.

Jeho mŕtve telo spočívalo na posteli. Obklopoval ho ľud, vtesnaný do chalupy. Ľud, ktorému za života predostieral vôľu bohov. Ľud, ktorý sa mu bez reptania podriaďoval. Ľud, ktorý sa dovtedy neodvážil sprobovať, čo je pravdy na tom, že bezočivca spáli blesk, ak sa priblíži k jeho príbytku.

Vedel, že zvedavosť napokon prelomí bázeň. Vôbec nezáležalo na tom, či zhliadnu kostru alebo hnijúcu mŕtvolu. Uvidia ma a mýtus padne, prebleslo mu mysľou. To sa nesmie stať!

Pocítil na sebe uprený pohľad. Kto si trúfol riskovať trest z nebies? Zachvel sa. Stál nad ním duch muža, ktorého pred rokmi podhodil búrke. Mal bledú tvár utopenca. Jeho pohŕdavý úsmev žreca rozzúril. Opäť uveril vo svoje lži.

„Priveď mi svojho syna!“

Duch sa skrčil ako nevoľník, na ktorého zemepán dvíha bič.

…

Otcova tvár zmizla v záblesku. Horúci pach spáleniny naplnil Júdov nos. V ušiach mu doznieval hrom. Oslepujúca bolesť hlavy, na ktorú sa prebudil, postupne pominula. Sadol si.

Dážď a vietor rozozvučali les. Uprel pohľad na ženu, s ktorou sa delil o lôžko. V spánku vystrela ruku cez miesto, ktoré doposiaľ tlelo teplom Júdovho tela. Rozpamätal sa na úpenlivú prosbu otcovho ducha. Potichučky sa zošuchol na rovné nohy. Opatrne otvoril vráta. S nezakrytou hlavou vybehol do lejaku.

Ďaleko za zrázom rozoznal obrysy chatrče. Dnu vtrhol celý rozhorúčený.

Žrec sedel na kraji postele. Dlhé sivočierne pramene mu zakrývali tvár. Z pliec mu visela huňa. Júda zbadal navreté žily na trasúcich sa rukách. Strhol sa na chrapot: „Vieš, čo musíš urobiť pre pokoj otcovho ducha.“

Júdovi sa zablyslo v očiach. Nenávistné slová mu uviazli v krku. Čo ak neklame? Vedel, že sa dopúšťa najhoršieho rúhania, keď pripúšťa žrecovu moc nad mŕtvymi. Sto ráz radšej by žrecovou mŕtvolou nasýtil vlky. Ale čo ak neklame?

Žrec sa usmial. Nemusel na mládenca ani pozrieť, aby vedel, čo sa v ňom odohráva.

Júda strmo pristúpil k žrecovi a pomohol mu vstať. Starcovi sa podlomili kolená. Júda ho zdvihol a podoprel. Viedol ho k otvoreným dverám.

Sotva žrecovu tvár zalial dážď, Júda začul sípavý výdych. Hlavou mu preblesla myšlienka zložiť mŕtveho krížom cez prah.

Odpľul si a prehodil žreca cez plece.

Zišiel k rieke. Z chrastia vytiahol čln. Zložil doň žreca a načrel do vody.

Na druhom brehu vyložil mŕtveho a plavidlo ukryl v kroví. Zrak mu padol na konár, rastúci nízko od zeme. Odlomil ho a pustil sa do zápasu so svahom.

V jednej chvíli palica praskla. Žrec v momente zletel Júdovi z pleca. On sám padol doluznak. Lístie sa mu začalo zosúvať spod podošiev. Odkiaľsi zdola začul tupý náraz.

Šmýkal sa po lístí, obnažoval a rozrýval mazľavú hlinu v márnej snahe o čokoľvek sa zachytiť. Pod ruku sa mu dostal koreň. Zovrel ho.

Lapajúc po dychu, zdvihol hlavu. Až pokiaľ dovidel, črtali sa nad ním stromy. Dážď stratil dačo zo svojej údernosti, zato však zhustol. Vytiahol sa na nohy a dlane vytrel do kôry. Ešte raz uprel zrak dohora a zaklial.

Vrátil sa do žrecovho dúpäťa. V polotme rozoznal ohnisko. Nad kôpkou suchého raždia vykresal nové iskry. Rozhliadol sa po obydlí. Sekera spočívala opretá o stenu. Rozvrátil veci naruby, kým našiel povraz, zvinutý do klbka.

Lovci vyrážajú z dediny za úsvitu.

Najedol sa, napil a vyrazil.

Čoskoro rozoznal jazvu v pôde a hŕbu lístia, kde sa končila, a žreca nikde. Napadlo mu, že týmto jediným miestom je ohraničená Božia moc.

Zbadal mŕtveho. Chúlil sa k statnému dubu. Vôkol neho spozoroval vlčie stopy. Ani raz nepohrúžili tesáky do vráskavého mäsa. Na koreni nosa sa černela zrazená krv. Júda zviazal mŕtvemu nohy.

V návale síl sa dal porážať horu. Pred úsvitom jej dočiahol na temeno. Jediná, búrkami doráňaná, už načisto suchá borovica sa vypínala nad ostatné. Medzi jej koreňmi si Júda dožičil krátky odpočinok. Vzápätí telo vytiahol na vrchovec a priviazal čelom k dedine. Bol už na odchode, keď ho napadol okrídlený prízrak. Začul len pleskot krídel a zúrivý výkrik, ktorý nevyšiel z ľudského hrdla.

Vzápätí mu orlí zobák prerazil čelo.